Mnohokrát sa púšťame do boja so sebou samými, namiesto toho, aby sme si sami seba ustáli. Niekedy radšej unikneme alebo zvesíme hlavu a prijímame to, čo je k dispozícii, namiesto toho, aby sme poukázali na svoju hodnotu, ustáli to a postavili sa za to, čoho sme naozaj hodní.

Vnútorný boj, ktorý sa nedá vyhrať…

Vnútorný boj, ktorý si v sebe vytvárame nekonaním, aj keď cítime, že by sme mali, sa nedá vyhrať. No opakovane sa do neho púšťame, akoby sme sa snažili aspoň tam získať nejaké víťazstvo. Presvedčiť samých seba, že je to tak v poriadku. Nájsť dostatočne pádne a logické výhovorky, aby sme sa uspokojili a „vyhrali“ ten boj. Povedzme, že niekedy nadobudneme pocit, že sme vyhrali. Poteší nás to na chvíľku, no naozaj len na chvíľu. Pretože zistíme, že ak sme vyhrali, tak niekto musel aj prehrať. No keďže bojujeme sami so sebou, tak sme to opäť my, kto prehral.

Prečo potom vlastne vytvárame tento boj a zbytočne sa trápime?

Odpovedí je mnoho. Napríklad je jednoduchšie bojovať v sebe, ako si ustáť svoju hodnotu voči vonkajšiemu svetu a čeliť všetkým strachom. A tu sa dostávame k paradoxom, ktorými sú skoro všetky strachy. Sme presvedčení, že strach nás chráni, no v skutočnosti práve strach nám pomáha vytvárať realitu, z ktorej máme strach. Bojíme sa neprijatia, že nie sme dostatoční, že niečo nezvládneme, že zlyháme, … Tieto strachy nás paralyzujú a ešte viac udupávajú posledné zvyšky našej hodnoty. Aby sme aspoň niečo z nej zachránili, tak radšej to, čo riešime, otočíme proti sebe, „uspokojíme sa“ s nejakou výhovorkou a vnútorne sa ničíme, čím ukazujeme „celému svetu“ okolo nás našu nehodnotu. Takže práve tieto strachy nám pomohli dosiahnuť, že nás neprijímajú, že sa cítime ešte viac nedostatoční, že sme to nezvládli a zlyhali sme. Veď ako si nás majú ostatní vážiť, keď si nevážime samých seba? Keď si nepovieme a neustojíme, čoho sme hodní?

Čoho sa vlastne bojíme?

Prečo sa vlastne tak veľmi snažíme? Veď sebahodnota je práve o tom, že ju netreba nikomu dokazovať. Stačí, že ju máme, sme si jej vedomí a komunikujeme to, čo je pre nás správne, pravdivé  a to, čo cítime, že si zaslúžime. Čoho sa vlastne bojíme? Veď pri najhoršom dostaneme odpoveď „NIE“ a aj na jej základe sa predsa vieme rozhodnúť, ako ďalej. A aj pri takejto odpovedi vieme tej druhej strane ukázať, že sa vieme postaviť za seba, že si vážime samých seba, a že nám na sebe záleží, čo vytvára na ľudí dojem. Začnú si nás vážiť a vidieť našu hodnotu do takej úrovne, ako ju vidíme a vnímame my sami.

Investícia do seba je jediná hodnota, ktorá nikdy nebude ohrozená…

Čo s tým? Len tým, že si povieme, že už mám hodnotu, sa hodnota neobjaví. Je to neustála práca uvedomovania si všetkých momentov v našom živote, ktoré sa objavujú a my im potrebujeme čeliť. Keď si ich uvedomíme, máme dve možnosti, výhovorky (útek, nekomunikácia, tvárenie sa, že je všetko v poriadku, presviedčanie samých seba, že to tak má byť, teraz nie je ten správny čas, možno nabudúce, …)  alebo aj napriek strachom naberieme odvahu a budeme komunikovať to, čo cítime, do takej miery, do akej sme schopní a s odstupom času to bude lepšie.

Odporúčam investovať do seba. Pretože investícia do seba je jediná hodnota, ktorá nikdy nebude ohrozená, žiadnymi trhmi, ani ekonomikou. Je to jediná hodnota, ktorá narastá a nemôže klesnúť. Preto zvyšujme svoju hodnotu nie svojim majetkom a sumou na bankovom účte, ale dosiahnutím najlepšej verzie samých seba, aby sme ju vždy vedeli najlepšie použiť a zužitkovať v každom okamihu nášho života.