Už viem, nikdy nespravím chybu, nikdy sa nebudem hádať s partnerom, nikdy nebudem nedostatočný, všetkým ukážem, že na to mám, všetci ma budú obdivovať a ja budem rásť, všetci mi budú závidieť, budem úspešný, už sa nenechám ponižovať…

 Skvelo som to vymyslel, som na seba hrdý. Ale budú na mňa hrdí aj ostatní? Čo si o mne pomyslia? Čo keď to nebude stačiť? Ako sa im ukážem na oči? Čo ak ma nebudú mať radi? Čo ak ma nebudú uznávať a vyčlenia?

 A je to tu znova, zasa ten moment, teraz však prišiel z inej strany. Ako je to možné? Kde som spravil chybu? Som neschopný. Ako by ma mohol mať niekto rád, keď to nezvládam? Schúlim sa do klbka a nech si ma nik nevšíma, nech mi dajú všetci pokoj a ja nejako dožijem svoj život. Ale kto potom budem? Nie, takto nemôžem žiť, toto predsa nie je správne. Zodvihnem hlavu a vykročím.

 Všetci má chvália, aký som skvelý, že som sa postavil na nohy po tom všetkom, čo sa mi stalo, moja hodnota rastie, cítim sa milovaný, život je jednoducho úžasný. Vtom opäť príde ten moment. Áno, ten, ktorý ma zrazí do kolien, pretože niekto nespravil to, čo som očakával, pretože som spravil chybu, povedal, čo som nemal povedať.

 Ešte viac sa hľadám v druhých, v tých, ktorí mi stále dôverujú a myslia si, že na to mám, že som dobrý, že za to stojím, ktorí ma majú radi. A potom to príde, rana, ktorú mám pocit, že neprežijem. Keď aj tí najbližší, ktorí ma vždy podporovali, mi dajú pocítiť moju nedostatočnosť, lebo som niečo nespravil, nepovedal, jednoducho nesplnil ich očakávania. Možno som im len nedal to, čo oni vo mne hľadali vo mne.

 Ako mam žiť? Keď nedokážem žiť tak, aby som nikdy neurobil chybu? Aby som vždy uspokojil a vyhovel každému. Aby som bol natoľko dokonalý, sebavedomý, empatický, vďačný, silný, uvedomelý, jemný, úspešný, priateľský … Veď ak to všetko nezvládnem, kým budem v očiach druhých?

 Už to mám! Nájdem niekoho, komu budem absolútne vyhovovať. Je to ale vôbec možné? Veď ja zostanem navždy sám. Sám, úplne sám… S týmito slovami prichádza obrovský strach. Nie taký, ako keď vidím niečo, čoho sa bojím. Toto je niečo absolútne, niečo tak strašidelné, že mám problém sa nadýchnuť. Obrovská hrôza. Ničí ma to, trhá na kusy, pohlcuje a konzumuje stále viac. Padám na kolená a zmôžem sa už len na poslednú otázku: Kto mi pomôže a zachráni ma?

Nadvihnem oči a predo mnou kľačí na kolenách moja odpoveď. Je to niekto, kto ma dokáže absolútne podporiť, niekto, pri kom sa môžem mýliť a spraviť chyby, niekto, kto mi dokáže odpustiť úplne všetko, kto ma môže bezhranične milovať a kto mi dá moju skutočnú sebahodnotu a dôveru v seba. Je to niekto tak dokonalý, že nik dokonalejší pre mňa už neexistuje. Usmejem sa nad jednoduchosťou tej odpovede. Tak dlho som ju hľadal, tak zložito, toľko energie som do toho dal a život mi zatiaľ unikal pomedzi prsty, kým ja som sa hnal za fatamorgánou. Čo mi to prinieslo? Len bolesť.

Teraz už nemusím. Teraz som konečne slobodný, pretože teraz som to našiel.

Našiel som seba samého.