Vieme naozaj, čo je správne? Alebo sa len slepo riadime tým, čo sme sa naučili? Rodičia nám predávali ich skúsenosti, menili nás na ich obraz, pretože si mysleli, že tak je to správne. Nikto ich nenaučil, že sme rôzne osobnosti a správať sa rovnako ku všetkým a predpokladať, že by sme sa mali správať rovnako „rozumne a správne“ ako oni je len ničenie nášho vlastného rozvoja.

Škola, náboženstvo… všetci nám celý život hovoria, čo je „správne“ a ako by sme sa mali správať. A my to aplikujeme na naše deti. To, že to tak funguje po stáročia neznamená, že to je správne. Napríklad to, že si myslím, že moje dieťa by malo hrať na nejaký nástroj aj napriek tomu, že ho to nebaví. Veď ho môžem s pozície sily prinútiť, lebo je to „správne“, to, že v ňom vytvorím odpor k tomu nástroju alebo  hudbe ma vlastne nemusí zaujímať. Takýchto príkladov by sme mohli dať nekonečné množstvo. Vždy to robíme s dobrým úmyslom, pretože inak nevieme a veríme, že toto je správne. Z vlastných skúseností a naučených právd sa snažíme formovať naše deti tak, aby boli čo najlepšie pripravené, len zabúdame na ich vlastné osobnosti, ktoré nasilu prerábame na niečo, čo nie sú. Ak máme doma umelecky nadané dieťa a my ho budeme ničiť za to, že mu nejde matematika a kým sa to nenaučí, tak sa nebude venovať tomu, čo ho baví a v čom vyniká. A to všetko len preto, lebo sme presvedčení, že bez dobrých známok a ovládania matiky sa nikdy nedostane na dobrú školu, a preto bude v živote neúspešné.  Povedie to len k tomu, že matematiku aj tak nikdy nebude ovládať a zároveň sa nebude rozvíjať v tom, v čom vyniká a my zabijeme jeho kreativitu a tvorivosť.

Keby sme sa niekedy na ne pozreli ako na seberovných, veľa by sme sa mohli naučiť, pretože oni ešte neprišli o intuíciu, o čistú radosť zo života, o bezpodmienečnú lásku… To my sme tí, ktorí ich o to nevedome pripravujú.

 Začnime vnímať osobnostné rozdiely medzi nami a našimi deťmi a nechávajme im priestor pre ich rozvoj. Nezabíjajme v nich pocity. Pretože plakať sa nemá, hnevať sa nemá, vlastne žiadne emócie by sme radšej nemali prežívať, hlavne nie tie „zlé“. Neničme ich potenciál a kreativitu, lebo im nedovolíme sa vyjadriť a robiť to, čo ich baví. Nezväzujme ich našou vinou, že sa im málo venujeme a potom ich držíme pri sebe a dusíme. Podporme ich v tom, čo potrebujú a v čom sú dobré…

Buďme im vzorom, nie šéfom a dovoľme im rozvinúť ich potenciál, aby mohli žiť svoj život naplno, aby si nazbierali svoje vlastné skúsenosti. A objavili sami, čo je pre nich správne, z ich vnútornej slobody a čistoty.