Mnoho žien si kladie otázku – som dobrá matka?

V mnohých situáciách žena niekde v sebe na pozadí cíti, že si nie je istá tým, či je dobrá matka a či vlastne chce mať deti. V niektorých momentoch má pocit, že ju pripravujú o jej vlastnú slobodu a jej možnosti žitia naplno. Pociťuje limity, ktoré jej spôsobujú. Keďže sa v podstate stala závislou na tom, čo jej deti chcú, alebo čo jej deti robia.

Programy, ktoré nosíme v sebe

Toto všetko môže viesť k pocitom, že nežijeme vlastný život, žijeme ho pre niekoho a strácame svoju vlastnú identitu, strácame svoju slobodu a samých seba.

Veľmi veľa žien má takéto programy v sebe. Len máloktorá má naozaj odvahu sa na ne pozrieť, pripustiť, že ich v sebe má a pomenovať ich. Pretože to je predsa nesprávne. Veď predsa musíme byť „dobrá matka“, naplno milovať svoje deti, nech sa deje čokoľvek. Toto je jedna z prvých chýb. My môžeme milovať svoje deti a zároveň môžeme prechádzať rôznymi týmito pocitmi.

Prečo? Pretože väčšina týchto pocitov ide z hlbokých vnútorných presvedčení, ktoré máme vo svojom podvedomí a ktoré sú spôsobené napríklad našim detstvom. Ak sme boli nechcené dieťa alebo naši rodičia očakávali iné pohlavie, než s akým sme sa narodili, tak už v maternici sme sa mohli začať cítiť, že nie sme dosť dobrí. Že sme tu vlastne navyše, že sem nepatríme, že nie sme hodní, že sme nedostatoční. Nech robíme čokoľvek, stále nebudeme dosť. Že sme nenaplnili očakávania našich rodičov, že sme ich sklamali. Tieto všetky presvedčenia nás vedia celkom výrazne poznačiť.

Sklamanie z očakávania

Začneme sa viac snažiť, začneme dokazovať našim rodičom, že sme dosť dobrí a ideme proti sebe. Častokrát len preto, aby sme získali ich potvrdenie, aby sme získali to, že nám raz povedia, ako veľmi nás milujú a sú na nás hrdí. A nezáleží na tom, že v skutočnosti nás milujú a dávajú nám všetko, a ten pocit bol len na chvíľu, lebo sme nesplnili ich momentálne očakávania. A očakávanie je naozaj niečo, čo nám veľmi ubližuje. V skutočnosti nám nič nedáva, ale zároveň týmto očakávaním môžeme veľmi ublížiť. Pretože dieťa vie rozlíšiť len tú energiu, ktorá tam v ten moment je a rovnako aj sklamanie z toho očakávania. Ono nevie, že to bolo len očakávanie a na tom predsa nezáleží a že tí rodičia ho naozaj naplno milujú. Tá škoda už tam je, už sa stala.

Prestaňte sa obviňovať…

Samozrejme sa to dá zmeniť, dá sa to odstrániť z podvedomia, dá sa to napraviť. Ďalším zdrojom týchto vnútorných presvedčení môžu byť genetické alebo historické programy v nás, prípadne presvedčenia z kolektívneho vedomia. Sú to všetko presvedčenia, ktoré sa budovali rokmi. Sú najmä v ženách, pretože ženy mnohokrát znamenali menej, boli považované za menejcenné. Ak sa im narodilo napríklad dievča a nie chlapec, tak im to dali patrične pocítiť. V niektorých kultúrach sa dievčatká zabíjali. Vtedy sa cítili, že nie sú dobrými matkami, pretože nezvládli porodiť chlapca. Všetky tieto presvedčenia sa môžu naozaj posúvať z generácie na generáciu a môžeme ich mať v sebe, ani netušíme prečo.

To znamená, že ak sa obviňujete alebo trestáte za to, že máte pocit, že nie ste dobrá matka, alebo že nemilujete dostatočne svoje deti, alebo že by ste ich niekedy najradšej nemali, tak sa prestaňte obviňovať.

Týmto prechádza mnoho, mnoho žien. Treba si to pomenovať, uvedomiť a začať s tým niečo robiť. Zmeniť to. Pretože sme emočné bytosti, je normálne mať rôzne emócie. Je normálne, že nás deti niekedy naštvú, je normálne, že máme niekedy pocit, že by sme ich najradšej nemali, pretože chceme mať svoj priestor.

Všetko záleží od toho, ako hlboko je to v nás

Netreba zabúdať, že máme partnera, blízkych, s nimi to môžeme pomenovať a môžu nám pomôcť, aby sme si vedeli dať pauzu, keď ju potrebujeme. Mnohokrát len tým pomenovaním, tým, že to vypustíme zo seba, nás to prestane trápiť. Všetko záleží od toho, ako hlboko je to v nás.

No všetko stále začína len tým prvým krokom, a to je uvedomenie si toho a pomenovanie. Druhým krokom je začať to komunikovať, začať to riešiť. Pretože, ak to nechávame doslova vyhniť v nás, tak sa ten problém štandardne akumuluje, my sa z toho cítime zle a negatívne a to ovplyvňuje celú našu rodinu. A aj naše deti. Tie cítia, že niečo nie je v poriadku a obviňujú seba, že niečo spravili zle.

Ak by začali byť všetci pravdiví, žilo by sa nám oveľa ľahšie.

Tieto programy vedia byť neuveriteľne silné. Vedia nás doslova zničiť. Ak to niekto pomenuje a nájde odvahu, mnohokrát je naozaj odsúdený všetkými ostatnými, aj napriek tomu, že to v sebe majú aj tí, čo odsudzujú, len to nemôžu ukázať. Pretože, ak by to ukázali, znamenalo by to, že by boli aj oni tí zlí, neboli by dostatoční a mohli by byť tiež odsúdení. Preto radšej veselo odsudzujú len preto, aby zakryli, že to majú aj oni v sebe. Ak by začali byť všetci pravdiví, žilo by sa nám oveľa ľahšie.

Čo vy na to? Vyskúšate to?

Prajem krásny deň.