Väčšina ľudí sa v dnešnej dobe snaží sa o to, aby sa páčili svojmu okoliu, aby boli obľúbení. Ja sa o nič z toho nesnažím, nikdy som nemusela, no napriek tomu som bola vždy obľúbená, ľudia ma považujú za zábavnú a milú, vyhľadávajú moju spoločnosť…no jedným dychom vždy dodajú, že som zvláštna a čudná. A to je to, čo som nikdy nevedela pochopiť. Je „čudnosť“ v poriadku? Občas sa mi stávalo, že som sa pozerala na svet okolo mňa a pýtala som sa, čo je vlastne normálne. Ktorý svet je viac „v poriadku“. Či ten môj, alebo ten ich. Úprimne, boli chvíle, keď som si pripadala ako z inej planéty. Často mi ľudia so závisťou vraveli, že je úžasné, ako si dovolím prekročiť spoločnosťou stanovené hranice, že je odvážne povedať svoj názor. Nikto z nich však netušil, že ja vnútorne bojujem s tým, čo oni tak veľmi obdivujú. Je v poriadku byť iná, ako všetci ostatní? Kam vlastne patrím? Znelo mi hlavou donedávna. Po pár stretnutiach s týmto mladým mužom viem a cítim, že to je v poriadku.
Byť považovaná za čudnú, je kompliment. Znamená to, že som iná, že som to ja a som práve taká aká mám byť. Vďaka nemu viem, že moja „odlišnosť“ znamená, že som bola schopná definovať samú seba vo svete, ktorý sa neustále snaží definovať mňa. Nie je potrebné, aby som sa správala tak alebo onak, aby som bola niekam zaradená. Vďaka nemu som pocítila a naučila sa, že ísť svojou cestou, cestou srdca je správne, aj keď to v mojom prípade znamená, že občas kráčam sama. 🙂