Naša komunikácia býva častokrát len povrchná. Zbavujeme sa cez ňu pocitov, ktorým sa inokedy tak úspešne vyhýbame. Keď si aj dovolíme nejaké cítiť, väčšinou sú to len tie povrchové. Nechceme, alebo sa bojíme pozrieť hlbšie do podstaty, hlbšie do seba a svojich pocitov, hlbšie do samotného jadra daného problému, o ktorom sa tak veľmi potrebujeme rozprávať. Škoda, že to nepovieme z tejto hĺbky a z toho skutočného pocitu, ktorý nám táto situácia vyplavila.

 Táto povrchová komunikácia nám spôsobuje,  že sa navzájom nepochopíme, pretože do argumentácie vkladáme množstvo príbehov a takých argumentov,  ktoré po chvíli už ani nedávajú zmysel a nemajú nič spoločné s pôvodným problémom.

 Príčinou takejto komunikácie, ktorá často končí hádkou a obviňovaním, je poväčšine ublíženie jednej strany v dôsledku nejakého problému alebo situácie. A keďže tú bolesť v danej chvíli nevieme dešifrovať a následne komunikovať, tak nám toto ublíženie môže prerásť do výčitiek a obvinení.

 Dôvodov môže byť veľa, napríklad potreba, aby partner tiež cítil bolesť, akú cítim ja, alebo potreba pochopiť, prečo tak komunikoval, prečo sa správal spôsobom, ktorý mal za následok naše ublíženie.

 V našom príbehu mohlo ísť v skutočnosti o to, že manželka bola v piatok u kaderníčky a manžel si to nevšimol (alebo pripravila skvelý obed podľa nového receptu a necítila pochvalu alebo vďačnosť za snahu). Tak to potláčala až do momentu, kedy jej deti “stlačili gombík”, naštartovali emócie a namiesto komunikovania, že sa jej dotklo jeho nevšimnutie, vznikla nezmyselná hádka, ktorá nič nevyriešila, len pokazila obom večer a v horšom prípade aj niekoľko dní.

 Jedinou možnosťou, ako sa vyhnúť týmto konfliktom, ktoré nám dokážu ublížiť niekedy aj na dlhšie obdobie, je začať komunikovať z toho, čo tam naozaj je v danej chvíli, z reálnych pocitov a ublíženia, ktoré to spôsobilo. Žiadne príbehy a prekrúcania. Stačí povedať, čo spôsobilo danú bolesť, aké konkrétne správanie spustilo určité emócie. Tým, že nedáme priestor výčitkám a obvineniam, sa partner nebude cítiť pod tlakom a nezačne sa brániť, ale skôr nás vypočuje a vysvetlí svoj uhol pohľadu, svoje motívy konania a možno si aj vezme ponaučenie pre budúcnosť. O to skôr môžeme celú vec vyriešiť a uvoľniť sa.

 Vďaka tomu budeme žiť oveľa slobodnejšie, prežívať menej bolesti a môžeme si viac vychutnávať náš život a momenty, ktoré nám prináša, ktoré by sme mohli z tej bolesti a ublíženia prehliadnuť.

„Miroslav Haranta“